The Portuguese Camino de Santiago

Naše Santiago

Porto – Póvoa de Varzim (37km) – Esposende (33km) – Viana do Castelo  (32km)– Villa praya de Ậncora (33km) – Vila Nova de Cerveira (25km) – Tui (22km)– O Porriño (23,5km) – Redondela/Valença (32 km) – Pontevedra (24km) – Caldas De Reis (24km) - Padrón (25km) – Santiago de Compostela (35km)...

Pred pár dňami sme prišli do Santiaga de Compostela. Prešli sme 345,5 km za 12 dní. Našou každodennou a jedinou úlohou bolo kráčať a sledovať žlté šípky. Boli sme "pilgrims" - pútnici.

Camino de Santiago alebo Svätojakubská púť nie je jedna trasa. Je ich veľa. Sieť turistických chodníkov, ktoré prechádzajú Európou. Všetky vedú na jedno miesto. Je ňou Katedrála sv. Jakuba v Santiagu de Compostela. Sú tu uložené pozostatky svätého Jakuba. Púť absolvuje ročne 300.000 ľudí z celého sveta. Jej tradícia siaha až do roku 951.

My sme si vybrali pobrežnú portugalskú trasu. Trasa vedie cez dva štáty – Portugalsko, ktoré je takmer dva krát väčšie ako Slovensko a Španielsko, do ktorého by sa Slovensko zmestilo desaťkrát. Naša trasa objíma atlantické pobrežie severu Portugalska. Charakterizuje ho členité pobrežie s bielym pieskom a krištáľovo čistou vodou búrlivého oceánu. V Španielsku naša trasa vedie cez historické a autonómne územie – Galíciu, ktorej hlavným mestom je Santiago de Compostela. Naša trasa tu vedie cez rušné mestá, zelené kopce s  úrodnými údoliami a vinicami, ale i poľami s obilím a zemiakmi.

Začíname v nádhernom portugalskom meste Porto. Mesto, ktoré si len samo o sebe zaslúži niekoľkodňovú návštevu. Krátko po prílete obdivujeme 900 rokov starú dominantu mesta  - Katedrálu Sé do Porto. Priamo z katedrály sa za symbolický poplatok presúvame do biskupského paláca, kde dominuje gotická krížová chodba. Jej steny sú po celom obvode pokryté tradičnými precízne ručne maľovanými modrobielymi kachličkami – tzv. azulejos.  Tu si preberáme aj oficiálne pútnické pasy tzv. „credenciály“ a mušle z Hrebenatky, ktoré sú už stáročia symbolom každého pútnika na Svätojakubskej ceste.  Každá mušľa má červenú šnúrku, pomocou ktorej si ju môžeme pripevniť na ruksak. Vďaka mušli nás spoznávajú ľudia na uliciach a želajú nám s úsmevom šťastnú cestu. Sú to domáci, turisti i ďalší pútnici. Z katedrály je úžasný výhľad na mesto i na rieku Douro. Jej brehy sú pokryté vinicami a pivničkami, v ktorých sa vyrába svetoznáme lahodné portské víno. Využili sme možnosť ho niekoľkokrát ochutnať. Večer ochutnávame pri rieke Douro tradičné portugalské jedlo „bacalhau fresca“. Bacalhau znamená v portugalčine treska. V gastronómii však ide o tresku sušenú a nasolenú. Je to jedna z potravín, ktorú sme pri príchode do supermarketov najskôr cítili, až potom videli :). Prechádzame cez najslávnejší mohutný železný dvojposchodový oblúkovitý most, ktorý navrhol sám Eiffel. Pri večernej ceste využívame pre nás netradičné MHD - do ubytovne sa dostávame lanovkou.

Podnebie počas Camino je subtropické, oceánske. Priemerné denné teploty počas našej (májovo-júnovej) púte neklesali pod 22°C. Vystihli sme krásne slnečné počasie bez zrážok. Popoludnia v Španielsku však už boli veľmi horúce.

Príprava...

Csabi rozpísal plán cesty do denných etáp, vychádzalo to priemerne 24 km denne. Všetci štyria sme si boli istí, že to zvládneme. Museli sme však počítať aj s odbočkami smerom k ubytovaniu, ktoré sme vďaka Csabimu mali rezerované vopred, či množstvom bočných cestičiek k čarovným portugalským pieskovým plážam, či historickým atrakciám (hradom, chrámom). Neboli sme tí „praví“ pútnici, ktorí prespávajú v turistických ubytovniach, tzv. „albergue“, kde si ľudia spoločne varia, spia v spoločných izbách na poschodových posteliach s cudzími chrápajúcimi ľuďmi. Skúsenosť s takýmto ubytovaním sme mali len poslednú noc pred odletom, kedy sme využili blízkosť a dostupnosť letiska peši do 15 minút. Csabi nám cestu spríjemnil rezervovaním ubytovania v prázdnych bytoch i rodinných domoch domácich obyvateľov. S viacerými majiteľmi sme mali možnosť sa aj stretnúť. Iní nám zanechávali kľúče na zašifrovaných miestach. Komunikácia s nimi bola veľmi stručná, keďže vedeli len po španielsky alebo portugalsky (jazykmi, v ktorých sme vedeli len pozdraviť a poďakovať). Niektorým napadlo použiť google translator. Iní mleli svojim jazykom tak rýchle, že to nemalo konca kraja. Veľmi milo nás potešili privítacie drinky v chladničke a malé sladkosti, či ovocie na stole. Mali sme možnosť využiť okrem terás a záhrad aj práčky (s pracím gélom), dokonca niekde aj sušičky. Čo nevyschlo, vysušilo sa počas dňa pripnuté so skobou na ruksaku. Na tom mojom sa sušilo bavlnené spodné prádlo. Najskôr som ho kryla tričkom, neskôr mi to už bolo jedno. Nik to nerieši. Nie som totiž jediná. Byty boli rôzne, staršie i moderné, ale všetky čisté a voňavé. V predposlednom byte v Santiagu sme našli luxusne zariadený a zachovaný byt zo 70. rokov. Mal dokonca aj umývadlo s valchou (slúžiace na ručné pranie).

Prvý pútnický deň...

Metrom sa presúvame z ubytovne k pobrežiu na začiatočný bod našej trasy. Kým ja pri výstupe z metra rozmýšľam, ako si do batohu natlačím jedlo, moji parťáci už stoja pri najbližšej kaviarni – jeden s cigaretkou a dvaja s kávou v ruke. Pohľad na nich je veľmi úsmevný, lebo naozaj nevyzeráme ako tí rýchle kráčajúci energetickí pútnici, ktorí nás obiehajú a zdravia zo všetkých strán. Prechádzame sa pobrežím, oceán je nám vzácny, stojíme a fotíme každých 5 minút. Okolo obeda sa zastavujeme v reštaurácii, kde síce oslavujú príchod štyroch detí na svet, ale ponúkajú nám miesto na terase. Objedávame si chutnú rybaciu polievku a pivo. Z tohto miesta si volíme alternatívnu Camino trasu, ktorá je krajšia, ale dlhšia. Chceme však cítiť blízkosť a vôňu oceánu. Prechádzame cez nádherné pláže, kde kráčame aj po piesku, čo nás dosť brzdí a spomaľuje, po chvíli teda podliezame zákazové pásky, dostávame sa na polorozpadnuté drevené chodníky s chýbajúcimi doskami a trčiacimi klincami. Zhodujeme sa, že táto akrobatická chôdza je predsa len rýchlejšia. Po čase sa dostávame do malej dedinky Sao Paolo, kde sú len domáci. Dostávam chuť na nanuk, Katka na točenú zmrzlinu (ktorú však „vytočia“ ručným vytlačením z papierového puzdra z mrazničky na kornútok). Hodinu pred miestom ubytovania oddychujeme pred rodinnou pekárňou, kde nám takisto nik nerozumie. Púšťajú ma však za pult a sama si vyberám pečivo, ktoré chcem. Prekvapuje ma, že čerstvé pečivo v Portugalsku, ale i Španielsku je oveľa chutnejšie ako naše slovenské. Nehovoriac o sladučkých voňavých mandarínkach, pomarančoch, či melónoch. V blízkom kostole sa deti pripravujú na prvé sv. prijímanie a my sa neskôr nákupom v Lidli pripravujeme na nedeľu, kedy sú všetky obchody pozatvárané. Nesmie chýbať pravá šunka a portské víno. Večer som si po prvých 37 km našla otlak na malíčku, neskôr zisťujem, že bol z plaveckej plutvy z týždňa pred odletom. Možno to bolo znamenie začať používať lekársku vazelínu na nohy. Do skončenia púte sa mi už žiadne iné otlaky neobjavili. Kráčala som celý čas v triatlonovej vzdušnej mäkkej obuvi s dizajnom inšpirovaným Vincentom van Goghom. Prešla som v nich takmer 400 km. A stále vyzerajú ako nové.

Ideme ďalej...

Každé ráno som mala chuť začať kráčať odznova. S ľuďmi, ktorí sú mi každým dňom bližší, s dobrou náladou, obklopení prírodou, jej farbami, vôňou a zvukmi. Najnáročnejšia každodenná psychická činnosť - neprestávať sledovať žlté šípky. Najnáročnejšia fyzická – vyložiť ruksak na chrbát. Niesť ruksak. Poobede nakúpiť raňajky a desiatu na nasledujúci deň. Večer vybrať obsah z ruksaku, ráno natlačiť obsah do ruksaku.

Myslela som si, že hlavným mojim problémom počas putovania budú nohy. Bol to však batoh. Aj keď som cestovala minimalisticky a do 22 litrového batohu zbalila len najnutnejšie veci v celkovej váhe 6 kg, toľko kg som nikdy na chrbte takú diaľku neniesla. Batoh sa totiž nezmenšuje (potraviny sme si dokupovali každý deň v supermarketoch). Už na druhý deň si na odľahčenie chrbtice kupujem turistické paličky. Bola to tá najlepšia investícia, ktorú som počas púte spravila. Po prejdení denných trás som si mohla naplno a bez únavy užívať mestá, mestečká a dedinky, kde sme spali. Katka už na druhý deň vyhadzuje z batohu osušku, neskôr spodné prádlo... chalani sa po 12 dňoch zbavujú topánok. To je dobrý recept do života – zbavovať sa nepotrebných vecí.

Čas našich obedov sa vždy zmenil na popoludnie (aj kvôli sieste), na oblohe nám stále svietilo slnko, kde sa dalo, vyhľadávali sme tieň. Ochutnávali sme miestne jedlá a nápoje. Neviem prečo, ale najviac mi chutilo práve jednoduché, ale množstvom bohaté pútnické jedlo v mestečku Vila Nova de Cerveira. V hodnote 12 eur bola polievka, drink, hlavné jedlo (s možnosťou výberu) a dezert. Možno to bolo aj snaživosťou komunikatívnej domácej, ktorá nemala problém vytiahnuť mobil, spustiť Google translator a povedať nám pár viet po anglicky. Ja tiež vďaka nej nikdy nezabudnem na portugalské slovíčko "obrigado" (ďakujem).

V Španielsku meníme stratégiu. Neraňajkujeme, vyrážame počas svitania, snažíme sa prísť do cieľa ešte pred popoludňajšími horúčavami. Chýba nám oceánsky vánok. A roviny. Teším sa, že vôbec „ideme“. Aj keď je to čoraz častejšie hore a dolu a zase hore a zase dolu. Obdivujem pútnika s jednou nohou, ktorý má rovnaké tempo ako my, či tých, ktorí sa aj naspäť vracajú peši...

Príchod do Santiaga de Compostela...

Celé Santiago sme uvideli z kopca približne 6 km od mesta. Zrazu som značenie prestala vnímať, možno bolo len pre mňa neviditeľné. Mám pocit, že mi narástli krídla, necítim batoh, necítim nohy. Mám pocit, že lietam.  Zbieram pestrofarebné lúčne kvietky, viažem z nich kytičku.  Spoločne s davom turistov i pútnikov (ktorý sa smerom k cieľu zväčšuje) sa blížime ku Katedrále sv. Jakuba, ktorá sa nachádza na vyvýšenom mieste v centre mesta. Na námestí pred katedrálou sedelo, stálo, ležalo, krívalo, kričalo, usmievalo sa niekoľko stoviek ľudí. Prihovárajú sa nám dve mladé dievčatá spod Tatier. Pútnici zo všetkých Camino ciest z celého sveta sa stretli na jednom, jedinom mieste. Boli tam i pútnici, ktorých sme stretávali po ceste. Obzerám sa neveriacky na tento hluk okolo seba. Po 12 dňoch chodenia som aj zabudla, ako som si predstavovala deň, keď uvidím toto miesto ... Jednoducho sme si všetci užívali ten bezprostredný moment. Možno sme viacerí získali pocit, ktorý sme ešte nepoznali a potrebovali spoznať. U mňa to bol pocit, že samotná cesta je cieľ. A že vôbec nie je dôležité, kde som, ale s kým tam som. Vďaka mojim spolupútnikom som o pár rokov omladla. Niekedy sme sa počas cesty tak smiali, až sme sa za bruchá chytali. Boli však aj také chvíle, kedy som videla únavu v ich očiach i menej rezkú chôdzu. Vybavujem si chvíle, kedy sa Csabi stokrát počas dňa pozerá do navigácie a možno ani on sám neverí, že sme sa posunuli len o pár centimetrov k cieľu :-). Myslím na chvíle, kedy som mala pocit, že zastavujeme v každom bare pri ceste a z toho prameniace situácie, keď nás predbiehali dôchodcovia, ktorí nás spoznávali aj podľa hudby, ktorú nám sem tam počas cesty púšťal do kroku Milan. Spomínam aj na chvíle ticha, kedy moje ústa zabudli rozprávať, vypadávalo z nich tisíckrát len "Ola (Hola)“ - ahoj a "Buen (bueno) camino" - šťastnú cestu. Ale i také, kedy sa moja myseľ sústredila na zážitky s ľuďmi, ktorí už nie sú medzi nami. Toto všetko mi napadlo, keď sme spolu sedeli všetci štyria na zemi pred katedrálou, kedy sme neveriac, že sme to dokázali, pozerali chvíľu na seba a potom do mobilov poslať info našim najmilším.  

Následne naše kroky viedli do Pilgrim Office Santiago  (dostala som v múzeu katedrály info, že je to oproti katedrále v pravom rohu námestia dolu po schodoch vpravo). Pre istotu však pozeráme aj do mapy. Mali sme šťastie, neboli tu žiadni pútnici. Hneď po príchode sme dostali k dispozícii počítač, kde sme vyplnili pár informácií ohľadom mena, priezviska, krajiny, veku, povolania a začiatočného bodu našej púte. Predložili sme opečiatkovaný "credencial“ - so symbolmi kostolov, barov, ubytovní, miest... kadiaľ sme prechádzali. Po pár minútach už dostávame osvedčenie (certifikát) o absolvovaní cesty v latinčine s našimi latinskými menami. Využívame možnosť priplatenia si (3 eurá) za vydanie osvedčenia aj na pergamenovom papieri s udaním km, ktoré sme prešli. Za odmenu si dávame španielske národné jedlo "paellu".

S Csabim sa na ďalší deň ráno o 7.30 zúčastňujeme svätej omše v katedrále. Podarilo sa nám sem prísť extrémne rýchlo, vychutnávame si teda ešte ticho prázdneho námestia. Do katedrály nás púšťajú pár minút pred omšou a bez batohov, ktoré musíme nechať vonku – vyberáme z nich aspoň veci pre nás najhodnotnejšie - pasy a osvedčenia. Nemáme šťastie na ceremoniál s "botafumeiro" - kadidlom, zaveseným na kovovej konštrukcii, ktorý počas omše rozhojdávajú ôsmi kňazi. Omša je tichá, bez organovej hudby. Po jej skončení však využívame možnosť obdivovať interiér katedrály, zapaľujeme sviečky za zdravie pre našich blízkych, navštívime hrob sv. Jakuba (počas dňa je návšteva katedrály pre turistov za poplatok). Dojalo ma, že jediné kvety v katedrále sú tie moje zo včera. Po príchode Katky a Milana si robíme fotky na pamiatku, prechádzame mestom, parkom. Ja sa zúčastňujem na pár minút projektového dňa pre školy a škôlky, ktoré si pripravili pre deti všetky záchranné zložky mesta. Na začiatku púte sme sa dohodli, že posledný deň v Santiagu strávime každý sám so sebou. Kráčali sme spoločne bok po boku aj posledný deň. Ako štvorlístok. Šťastní. Spolu.

Posledný večer...

Prichádzame do Porta. Trasu, ktorú sme išli z Porta do Santiaga 12 dní peši, sme zvládli naspäť autobusom po diaľnici za 3 hodiny a 30 minút. Dnes spíme v "albergue", ubytovni pre pútnikov. Nachádza sa 15 minút peši od letiska. Milan navlieka posteľné návliečky, Katka sa ponáhľa do sprchy, z ktorej však nepríde nadšená... Csabi chodí hore-dole, ja stojím ako paralyzovaná, potrebujem sa po príchode trošku spamätať z tohto miesta. Spím len pod návlečkou. Avšak len pár minút. Tento večer tu nebudeme spať sami. Prichádza počerný pútnik, ktorý nám narušil spánok telefonovaním. Telefonuje bezohľadne možno desať minút. Mne sa to zdá večnosť. Obdivujem naše asertívne správanie. Katka to po chvíli nevydržala a spacifikovala ho. Neviem, či jej rozumel, ale do prebudenia som už nič nepočula. Ráno o tretej opúšťame ubytovňu, pri recepcii nás čakali skromné balíčky na cestu. Myslím, že nám tento posledný „spánok“ v skromných podmienkach pomohol byť vďačnými za krásne a pokojné miesta, kde sme mali možnosť spať doteraz. Poriadne sa vyspať, umyť, najesť a mať silu na každodenné dlhé cesty.

Som vďačná, že nám vždy nad hlavami i v srdciach svietilo slnko. Že sme v zdraví prišli do cieľa. Za zaslúžený oddych pri národných jedlách, drinkoch, čerstvo vylisovanom pomarančovom džúse s úžasnými parťákmi, na ktorých vidno únavu a možno aj bolesť, ale ktorí neprestávajú šíriť  humor ešte aj pri stole. Toto mi bude chýbať najviac.

Najvtipnejšie momenty boli už počas prvého pútnického dňa. Najskôr nás prekvapil preklad pútnického pozdravu do slovenčiny na veľkoplošných tabuliach. "Buen Camino" (šťastnú cestu) na "Dobrý spôsob“. Využili sme možnosť dopĺňania pitnej vody z vodovodných kohútikov na pobreží. Neskôr sme už akosi pozabudli sledovať nápisy a nechtiac sme čapovali aj vodu, ktorá nebola určená na pitie, ale pravdepodobne na umytie nôh po pobyte na pláži. Večer sme sa preto zastavili v bare so snahou objednať si pre dezinfekciu najtvrdšiu pálenku, ktorú tu majú... našťastie nám nikomu nič nebolo. Tým, že sme chceli cítiť bezprostredný dotyk oceánu, často sme sa odkláňali od pútnickej trasy a znovu sa k nej vracali. Návraty neboli bezproblémové. Raz sme sa dokonca dostali do zabarikádovanej zóny okolo starej väznice, z ktorej sme vyšli len podlezením oplotenia.

Najšťastnejším momentom bol pre mňa prechod pobrežia cez alternatívne Camino. Vidieť oceán, počuť oceán, cítiť oceán. Obdivovať zelené pobrežia plné kvetov, bez ľudí. Chodiť naboso po piesku, utekať pred rozbúrenými morskými vlnami. Piť portské víno pri západe slnka na pobreží. Mať možnosť sledovať rybára a jeho rodinu pri spracúvaní rýb a plodov mora. Návštiviť nádherné katedrály, obdivovať výhľad z nich. Najmä z Basílica de Santa Luzia vo Viana do Castelo. Spať v byte s balkónom a výhľadom na susediacu katedrálu. Mať radosť z bystrého čierneho psíka, ktorý nás sprevádzal istý čas trasy. Nájsť päť štvorlístkov počas cesty...

Čo mi dalo Camino?

Táto cesta mi dala viac, než som si kedy vedela predstaviť. Dala mi silu, nádej, vieru, pokoru, trpezlivosť, odvahu. Spoznanie dvoch krajín a života ľudí v nich. Každý deň schopnosť začať kráčať odznova. Múdrosť, že nezáleží na počte prejdených kilometrov, ani na počte dní. Bohatstvom tejto cesty sú totiž myšlienky, na ktoré počas putovania prídeme. A príbehy, ktoré si z cesty privezieme. A ja som si ich priviezla plné srdce. 

Samotný spisovateľ Coelho, ktorý ma k tejto ceste inšpiroval, išiel posledných 150 km autobusom. Môj brat mi neveril, že stále ideme peši. Tie moje nohy však išli samé... ja som sa na nich len viezla :-). Cesta ma naučila, že limity sú len v mojej hlave. Keď verím, že to zvládnem, nič ma nezastaví :-).

Moje rady:

-       Ak si poodstrihujete z oblečenia visačky, ušetríte si ďalšie gramy nosenia na chrbte :-).

-       Zobrať si funkčné oblečenie, je ľahšie, rýchloschnúce.

-     V Porte sme sa z ubytovne dostali metrom na pobrežie, ušetrili sme si čas i pohľad na priemyselnú štvrť.

-       Vazelínou si natierať nohy každé ráno pred cestou.

-       Pri chôdzi používať paličky na odľahčenie chrbtice. Nenoste ich zo Slovenska – zbytočne by ste platili na letisku poplatok, keďže musia do podpalubia.

-       Nerobiť z púte maratón. Nemáte sa kam ponáhľať. Vychutnávajte si čaro okolia, tie chvíle s priateľmi stoja za to.

     Buen Camino in ours lifes