Mačhal

… bolo nás osemnásť. V každej krajine sme boli vďaka našim sprievodcom z CK Spoznaj s nami svet pozvaní na tradičnú hostinu k srdečným domácim obyvateľom, navštívili sme hudobný festival, náhodne sme sa ocitli aj na techno-párty a aj na tradičnom folklórnom posedení, ktoré bolo obohacujúce pre obe strany - hudobníci nám požičali akordeón, spievali a tancovali sme s domácimi  … Každý deň sme spali v inom hoteli, kúpali sme sa v rôznych jazerách (Ochridské, Skadarské…) a dvoch moriach (Jadranské a Iónske) … V Albánsku sme nemohli vynechať aj Albánsku riviéru. Navštívili sme viaceré niekoľko km dlhé morské pláže v troch mestách s názvom Sarandë, Drač, Ksamil. V Ksamile sa mi však oveľa viac (ako najznámejšia a najnavštevovanejšia piesočná pláž "Bora Bora" s masou ľudí) páčila neďaleká - 30 minút peši vzdialená pláž Augusto  - krásna čistá maličká kamenistá málo obsadená s priezračnou tyrkysovou vodou. Po dvoch metroch od brehu sa už dalo plnohodnotne plávať a pozorovať podmorský svet. Vstupy na všetky pláže v Albánsku sú platené kvôli slnečníkom a ležadlám - pre jedného to vyšlo vždy max. 2 - 4 eurá na deň, keďže sme boli v kuse v mori a teda mali pod slnečníkmi uložené len veci (väčšinou sme boli traja-piati pod jedným slnečníkom s dvomi ležadlami). Nahliadli sme do všetkých troch hlavných miest, boli sme v kresťanských kostoloch, mešitách, hradných pevnostiach (v jednej z nich v Berate, inak meste tisícich okien sme aj spali). Boli sme v nedobytnej hradnej pevnosti Kruja, kde sa písali dejiny Albánska,  v prísne tajnom protiatómovom bunkri v Tirane, ale aj na mieste, kde sa narodila Matka Tereza, či pri gigantickej soche Alexandra Macedónskeho, ktorá rozčertila Grékov :-). Navštívili sme aj starobylú perlu Albánska - antické mestečko Butrint, ktoré bolo dlhé roky ukryté pod nánosmi bahna. Plavili sa loďkami na v kaňone Matka na rieke Treska (počas plavby spojené s prehliadkou jaskyne - kapitán lode mal len 14 rokov) a v Skadarskom jazere, najväčšom jazere na Balkáne, kde kapitán tiež nebol o moc starší :-). Na dne Skadarského jazera je 50 prameňov a voda v ňom sa tak celá vymení za 2-3 mesiace. Piť sme sa z neho neodvážili, keďže sa v ňom dennodenne plaví veľa vyhliadkových lodí a počas kúpania môžete okrem lekien :-) nechtiac obdivovať aj olejové škvrny. Navštívili sme aj prírodný zázrak Blue eye. Očaril nás i výhľad zo Samuelovej pevnosti na jazero Ochrid patriace k najhlbším jazerám Európy (288m), ale i pohľad na Jadranské more od Obelisku - (pamätníka víťazov bitky pri Tuđemile v roku 1042, ktorého deň Čierna Hora oslavuje ako Deň armády). Obdivovali sme vek jedného z najstarších olivovníkov na svete (2240 rokov). Zapôsobil na nás aj architektonický zázrak - Kostol svätého Tomáša, ktorý sa zosuvom pôdy (po 40 dňovom výdatnom daždi) v roku 1896 posunul o vyše 100 metrov a pootočil o 45 stupňov. Zaujal nás aj bývalý železničný tunel, razený cez horu Sutorman v dĺžke 1969 m. Dnes je už bez koľají, neosvetlený, skracujú si ním cestu nielen odvážni peší turisti, cyklisti, ale aj vodiči motoriek či áut.

Cestovateľské rady: Išla som na 8 dní len so 6kg batožinou = malým ruksakom (nepremokavú bundu a nohavice som nevyužila). Videla som chudobu aj luxus, ochutnala rôzne druhy piva, domáceho vína - dokonca jedno, ktoré patrí medzi top 5 červených vín Európy, ochutnala rôzne rakije - tu s feferónkami som sa neodvážila :-). V každej krajine som ochutnala tradičné domáce niekoľko chodové jedla a aj morské jedlá - chobotnice, medúzky, úžasné krevety na prírodno, morského vlka… :-), ale i po prvýkrát v živote jahňacie mäso, či domáci sladký džem zo žltých paradajok. Ceny potravín boli oveľa nižšie ako u nás. Po Čiernej Hore nás sprevádzal Igor Chovanec známy z relácie RTVS Cestou - necestou, vďaka nemu sme navštívili miesta, kde sa bežní turisti nedostanú a spoznali život na odľahlých krásnych miestach v horách, ochutnali figy, hrozno priamo v ich záhradkách. Leteli sme z Bratislavy do Skopje a naspäť z Podgorice do Schwechatu. Po balkánskych štátoch sme sa presúvali klimatizovaným autobusom s macedónskym šoférom. Peniaze som si zamieňala priamo v Macedónsku a Albánsku kvôli lepšiemu kurzu. Na viacerých miestach (obchodoch, reštauráciách) sa dalo platiť aj kartou. Vo všetkých hoteloch mali wifi. V Albánsku som videla autá bez problémov parkujúce na priechode pre chodcov, predavača na pláži grilujúceho kukuricu na grile vyrobenom zo železného fúrika, ale i hnedé škvrnité kúsajúce ryby do členkov (malú krvácajúcu ranu som mala aj ja). Prekvapili ma mladí moslimovia volajúci nás zo ženskej pláže na ich mužskú … či staručký muž v Čiernej Hore (obývajúci skromný domček vysoko nad Skadarským jazerom) variaci nám domácu kávu v kovovom hrnčeku na ohni...

Väčšina miest, ktoré sme navštívili, sú zapísané v zozname UNESCO. Veľa ďalších sa mi však vďaka ľuďom a úžasnej atmosfére, ktorú vytvorili, zapísalo i do srdca :-).