Sakartvelo 

Dávno, pradávno, v jeden deň, Boh rozdeľoval Zem jednotlivým národom. Niektorým dal úrodné polia, ktoré uživia milióny ľudí, iným nadelil vysoké hory, z ktorých dohliadnu do celého sveta, ďalším lesy plné zveri, hlboké tak, že tam slnečný svit neprenikne. Starí Gruzínci však mali večer pred týmto dňom oslavu a víno tieklo potokom, a tak prišli v deň rozdeľovania bohatstva Zeme neskoro. Boh im nahnevane povedal: „Prišli ste neskoro Gruzínci, celú Zem som už rozdal zatiaľ čo ste vy pili!“ Gruzínci však podišli až k nemu a takto mu odpovedali: „Pane, ale my sme zdvíhali poháre, aby sme si pripíjali na Tvoju slávu!“ Boh bol veľmi potešený a tak dal napokon Gruzíncom kúsok Zeme. A dal im práve ten kúsok Zeme, ktorý si nechával pre samého seba (zdroj: https://gruzinsko.online/).

Gruzínsko (საქართველო - Sakartvelo) je kresťanská krajina, približne 1,4 krát väčšia ako Slovensko. Často je označovaná ako „balkón Európy“, aj keď sa geograficky nachádza v Ázii. Na západe krajinu obmýva Čierne more, na juhu hraničí s Tureckom, Arménskom, Azerbajdžanom. Najdlhšiu hranicu má s Ruskom, kde časť prírodnej hranice na severe tvorí dlhý hrebeň Veľkého Kaukazu, ktorý je zároveň aj klimatickým rozhraním.

V decembri 2023 bol Gruzínsku udelený štatút kandidátskej krajiny do EÚ. Z nedávnej účasti Gruzínska na európskom šampionáte EURO 2024, či na Eurovízii 2024 je evidentné, že kultúrne má tento štát bližšie k Európe.

Gruzínsko je bývalá republika ZSSR. Opätovnú nezávislosť získala v roku 1991. Gruzínsky národ sa však začal formovať už od roku 337 nášho letopočtu, kedy zásluhou pôsobenia Sv. Niny krajina prijala kresťanstvo a Gruzínci si vytvorili vlastné písmo a abecedu (https://www.biblioteka.sk/encyklopedia). Súčasnú gruzínsku abecedu tvorí 33 písmen/znakov.

V roku 2022 bolo sčítaných 3,713 milióna obyvateľov (https://g.co/kgs/LKSz3ss). 

Zákonným platidlom Gruzínska je gruzínske lari (lari znamená v preklade poklad). Jedna stotina sa nazýva tetri (historický názov gruzínskeho platidla z 13. storočia). Za jedno euro dostaneme približne tri lari.

Gruzínsko ma k návšteve prilákalo fotografiami majestátnych hôr Veľkého Kaukazu s tajomnými rozprávkovými vežičkami. Po ôsmich dňoch však vďaka CK Spoznaj s nami svet opúšťam krajinu, ktorá nemá len pôsobivú prírodu všade navôkol. Ale predovšetkým je to jedno z mála miest na svete, kde sú ľudia hrdí na svoju vlasť a tradície. Kde je hosť v dome požehnaním, kde vám s dôverou otvoria dvere do miestnej kultúry (i tej svanskej) a pohostia do prasknutia. Nasledujúcimi riadkami do nej môžeš vstúpiť spolu so mnou. Vitaj v Gruzínsku.

Do Kutaisi sme prileteli z Viedne spoločnosťou WizzAir približne o pol druhej popoludní. Cesta síce trvala len 3 hodiny a dvadsať minút, ale v Gruzínsku je o dve hodiny viac ako u nás. Zamenili sme si peniaze (prekvapilo ma množstvo papierov, samozrejme v gruzínčine, ktoré mi dali podpísať). Súčasný gruzínsky jazyk je ťažko zrozumiteľný nielen sluchom, ale i zrakom. Pri pohľade do týchto dokumentov v ich písme vidím len zmes nedokončených srdiečok. Na miestach, cez ktoré sme neskôr prechádzali, ma potešilo, že dopravné značenia, informačné tabule, či jedálne lístky sú zobrazené dvojjazyčne, v gruzínčine i angličtine. Ubytovali sme sa v hoteli InnDigo. Onedlho už vyrážame maršrutkou k stredovekej katedrále Bagrati, ktorá bola zaradená do Zoznamu UNESCO. Po necitlivej rekonštrukcii bola však nedávno zo zoznamu vyňatá. Z tohto miesta máme zároveň panoramatický výhľad na mesto. Po prehliadke si dávame prvú spoločnú večeru v reštaurácii Georgian cuisine Magnolia. Objednávam si badrijani, ktoré sa obyčajne podáva ako studené predjedlo. Sú to zrolované plátky grilovaného baklažánu s orechovo-cesnakovou plnkou. Navrchu zdobené semiačkami granátového jablka. Nasýtili ma však až chinkali, čo sú niečo ako varené pirohy z cesta vytvarované do tvaru mešteka. Sú plnené mletým mäsom s korením a bylinkami. V reštauráciách som však videla aj bezmäsité plnky. Tradične sa podáva na tanieri 5 kusov. K ich konzumácii nedostanete príbor. Meštek treba chytiť za hrubú stopku z cesta, otočiť ho, jemne nahryznúť a vysať z neho mäsový vývar. Až potom konzumovať zvyšok, okrem stopky, ktorá sa nesmie jesť a treba ju nechať na tanieri. Martin ma upozorňuje, že nie je slušné nechávať na tanieri vytečenú šťavu (môj prvý nevydarený pokus). Snažím sa ju preto vysať voňavým chrumkavým gruzínskym chlebom😊.

Potom už pokračujeme voľne spoznávaním mesta. Vyvážame sa starou kabínkovou lanovkou do zábavného parku na kopec nad mestom. Tešíme sa s Líviou z jazdy na ruskom kole – zhodujeme sa, že je konštrukčne rovnaké s tým z filmu Černobyľ. Nevynecháme ani jazdu na autodróme, naša skupina obsadí celú dráhu. Za každý vstup sme zaplatili tri lari (jedno euro). Počas prechádzky nočným mestom ma prekvapuje, že niektoré obchody sú otvorené nonstop. V jednom z nich stretávame dvoch mladých chlapcov, ktorých hlavným sortimentom je pivo. Dokonca aj české. Pred obchodom pri hoteli stretávame Lucku, ktorá nakúpenými párkami kŕmi túlavých psov. Psov je tu na cestách viac ako áut. Psy sú však začipované, kastrované, očkované a vďaka podpore reštaurácií a turistov aj sýte. 

Čakajú nás bohaté raňajky. Ich súčasťou je aj khachapuri, niečo ako gruzínska pizza. Základ tvorí chlebové cesto so syrovo-tvarohovou plnkou. Má však veľa variácií s rôznymi plnkami, záleží od regiónu, kde sa pripravuje. Priznám sa, že mi veľmi nechutilo. Oddnes ma však sprevádza celým pobytom. Podáva sa totiž všade, v každej reštaurácii, počas celého dňa. Najfotogenickejšia je Khachapuri acharuli, kedy je cesto v tvare loďky, plnené syrovo tvarohovou zmesou. Na povrchu je polosurové vajce (niečo ako naše volské oko). Správne sa konzumuje tak, že odtrhneme cesto na okraji a ním rozmiešame vnútro. Toto jedlo som našla zobrazené aj na suveníroch - magnetkách a príveskoch na kľúče. Kaukazské krajiny sú krajiny granátového jablka, a teda aj na raňajkách nás čakal džús z tohto ovocia (najskôr som si myslela, že je to cvikľová šťava).

Program dňa začína splavom na nafukovacích člnoch v nenápadnom krasovom kaňone Martvili. Trasa je krátka maximálne 300 metrov, avšak svetlo dopadajúce na hladinu riečky vyčarilo z tohto prostredia malý raj. Plavíme sa proti prúdu, hladina je kľudná, bez perejí. Máme tri veslá, vpredu pádlujú naši parťáci a vzadu vyrovnáva sedemmiestny čln miestny obyvateľ. Prekvapil ma, že na konci trasy si naberá do bandasiek na pitie vodu z vodopádu. Naspäť teda odchádzame ťažší. Peši sme sa vydali po prehliadkovej trase opačným smerom, kde rieka prechádza do sústavy 20 metrov hlbokých vodopádov a pokračuje perejami do úzkeho kaňonu. Vyhliadkové miesta viedli práve nad vodopádmi, ale i stredom rieky. Na turistov tu dohliadali miestni strážcovia prírody. Tomáš sa kvôli fotke pokúšal vyliezť na zábradlie a v momente bol hlasne upozornený. Skúšame aj zippline za 50 lari (17 eur), nahováram aj Líviu, ktorá sa pred jazdou, vidiac hĺbku pod sebou, modlí. Nakoniec si veľmi pochvaľuje. 

Následne sa presúvame našou maršrutkou do jedného z prvých postsovietskych vinárstiev v regióne Samegrelo – Oda Family Marani. Toto miesto nás privítalo vidieckou atmosférou. Hostitelia sú úžasní, milí ľudia, od ktorých sa dozvedáme veľa informácií o gruzínskom vinohradníctve. Gruzínsko je totiž kolískou vína. Jeho výroba tu bola známa už pred 8 tisíc rokmi. Preukázali to archeologické vykopávky z juhu Gruzínska Kvemo Kartli. Najstarší výraz pre víno, „gvino“, pochádza práve z gruzínčiny, odkiaľ ho prevzali ďalšie jazyky po celom svete (zdroj: https://gruzinsko.online/). Unikátnosť gruzínskeho vína spočíva v jeho tradičnej výrobe. Zapísalo sa aj do Zoznamu UNESCO. Dostali sme možnosť ochutnať takéto červené víno. Podávalo sa na záver po priemyselne vyrobenom bielom a ružovom víne (boli to ale prírodné, organické vína vyrobené z pôvodných, vzácnych odrôd hrozna z ich vinohradov). Paradoxne nám veľmi nechutilo, cítili sme v ňom hlinu 😊. Neboli sme ďaleko od pravdy, toto víno totiž zreje v špeciálnych hlinených nádobách (qvevri) zakopaných v zemi.

Dozvedáme sa aj o tradičných jedlách a ich príprave. Ich kuchyňa je sezónna, využívajú len lokálne, udržateľne vypestované čerstvé potraviny. Obed mal 7 chodov. Zaujalo ma elarji, tradičné jedlo gruzínskych pastierov. Pripravuje sa z kukuričnej múky, ktorá sa varí a postupne sa do nej vmiešava syr sulguni. Toto jedlo je známe svojou hustou konzistenciou. Jej elastickosť sme si mohli sami vyskúšať. Podávajú ho horúce s omáčkou bazhe a gruzínskou omáčkou na báze vlašských orechov. Satsivi na prvý pohľad vyzeralo ako paprikáš. Tvorí ho varené kuracie mäso v studenej orechovej omáčke. Toto jedlo bolo podávané až ku koncu a priznám sa, že som vládala ochutnať len tú omáčku, bola fantastická. Spomeniem ešte adžapsandali, vynikajúce dusené zeleninové jedlo. Zeleninovú zmes tvorí baklažán, paradajky, zemiaky, paprika, všetko dochutené cesnakom a bylinkami. Dostala som možnosť ochutnať z tohto jedla od Martina, ktorý je vegetarián.

S preplnenými žalúdkami pokračujeme ďalej s krátkou zastávkou pri najväčšej gruzínskej hydroelektrárni Enguri. Bola postavená v roku 1978. S výškou hrádze 271,5 m patrí k najvyšším na svete. Neočarí ma ani tak výška priehrady ako smaragdová vodná hladina. A blízkosť separatistickej republiky Abcházsko. Cestu tu lemujú husté nepreniknuteľné lesy. Miestami vidíme poukladané úle a kilometre plynovodov. Kým u nás sú zakopané pod zemou, tu vedú popri ceste, či ponad brány domov. 

Do Mestie prichádzame vo večerných hodinách. Ešte stále mám plný žalúdok. V miestnom markete Spar si kupujem niečo ľahšie na večeru - sušené ovocie, jogurtové nápoje a minerálne vody Borjomi a Nabeghlavi. Cestou späť ma fascinuje množstvo mohutných svanských veží, vybudovaných z kameňa, ktoré pomáhali už od stredoveku chrániť miestnym ich obydlia. Rodiny si ich stavali tak, aby sa tam zmestili všetci aj so zvieratami a zásobami. Každá domácnosť je teda pevnosťou. Veže sú jemne osvetlené. Prechádzame sa nočnými uličkami, sem tam skončíme v slepej uličke priamo vo dvore, niektorým sa podarí v tej tme stúpiť do kravského lajna. Dnes už viem, že nám to prinieslo šťastie na krásne počasie počas celého pobytu. Nocujeme v Hoteli Panorama Svaneti Mestia, s romantickým osvetlením.

Tie veže ma neprestávajú fascinovať a skoro ráno vyrážame s Tomášom a Martinom na ich obhliadku. Väčšina živých tvorov okolo nás je štvornohá. Psy, kravy a prasiatka sa tu premávajú ako na promenáde. Majú prednosť pred autami, nik na ne netrúbi, jednoducho sa čaká a obchádza z niekoľko centimetrovej vzdialenosti. Čím vyššie stúpame, tým viac veží vidíme. Na konci mesta nás zaujalo letisko. Prevádzkuje regionálne sezónne lety do Tbilisi a Kutaisi.

Po kráľovských raňajkách je našou prvou zastávkou lyžiarske stredisko Hatsvali. Do výšky 2345 m sa dostávame dvomi lanovkami. Vďaka slnečnému počasiu ma očaria panoramatické výhľady na hlavný hrebeň Veľkého Kaukazu. V zime tu musí byť úžasná lyžovačka. Z Hatsvali sa vezieme autami s pohonom 4x4. Volant majú na pravej strane, jazdí sa po pravej strane vozovky a preto nie je prekvapením, že sa kvôli lepšej viditeľnosti šoféra pri obiehaní, často dostávame do protismeru. 

Po ceste si dávame prestávku pri osamelej Veži lásky (Kukdiani). Táto veža je postavená na obrovskom balvane uprostred rieky Enguri. Má štyri poschodia, ktoré sú navzájom prepojené pevnými drevenými rebríkmi vedúcimi cez malé diery v strope. Bez rebríkov sú všetky svanské veže prakticky nedobytné. Pri výhľade z najvrchnejšieho poschodia pozorujem mohutnosť hrúbky múru a tým odolnosť voči prírodným podmienkam. Celá naša skupina má dnes oblečené tričká s gruzínskou vlajkou kvôli spoločnej fotografii. Vo veži sa stretávame s gruzínskymi turistkami, oslovujú nás a ďakujú za podporu ich krajine.

Pokračujeme kľukatou „cestou“ vedúcou ponad strmé rokliny, ktorá sa miestami až príliš zužuje. Pri pohľade z okna rozmýšľam, kde je v aute lepšie miesto na sedenie. Či vpravo s výhľadom do strmých zrázov nad riekou pod nami, alebo naľavo so strachom, že nám nejaký uvoľnený balvan z kopca padne rovno na hlavu. V nejakom cestopise som čítala, že šoféri v regióne Svaneti majú autá polepené svätými obrázkami a na spätnom zrkadle im visí kríž, ktorý by nás mohol ochrániť pred katastrofou.  V spätnom zrkadle toho nášho auta sa hompáľajú dve malé tenisky. Šofér nemá problém so žiadnou prekážkou na ceste. Prechádzame aj popod ramenom priečne stojaceho bagra.

Blížime sa k vysokohorskej usadlosti s názvom Ušguli, nachádzajúcou sa v Národnom parku Svaneti. Je čarovná, odľahlá, unikátna, vzdialená približne 45 km od Mestie. Leží vo výške asi 2100 m. Gruzínci, ktorí sa cítia byť viac Európanmi ako Ázijčanmi o nej hovoria, že je jednou z najstarších najvyššie položených, trvale obývaných usadlostí v Európe. Nachádza sa neďaleko úpätia najvyššieho vrchu Gruzínska s názvom Shkhara (Šchara) 5193 m n.m. Po našom príchode ho zakrývajú oblaky, na druhý deň nás však fascinuje svojou mohutnosťou a ľadovo bielou krásou. Táto čarovná dedinka (respektíve zoskupenie piatich usadlostí) je typická unikátnymi stredovekými obrannými vežami zachovanými v pôvodnom stave. Dlhé roky bola Ušguli veľmi ťažko prístupná, zachovala sa preto takmer celá v pôvodnom stave. Dnes sem už vedú cesty, hoci rozbité a nepredvídateľné. Izolácia a vysoké hory tu vytvorili aj svojbytnú kultúru. Svanovia sú etnická podskupina Gruzíncov s osobitým jazykom a tradíciami. Väčšina obyvateľov žije na pôde svojich predkov a venuje sa rodinnému poľnohospodárstvu a teraz aj turizmu. Pri príchode mám preto pocit, že tu zastal čas. Niektoré z domov sú upravené tak, aby mohli ubytovať turistov. Na priedomí toho nášho sedí starenka, oblečená v čiernom. Okolo pobehujú psy. Jeden z nich sa nám dostáva až do izby a potom kňučí za dverami. Izbu máme z umakartu, je v nej chladno, na strope chýbajú nejaké časti. Elektrické káble sú naťahané kade-tade po stene. Vonku si dávam pozor, aby som nestúpila do kravského/konského lajna. Cesty sú prašné, neďaleko sa ťaží štrk, premávajú tu nákladné autá a domiešavače. Pri ich prejazde miestny obyvateľ na jednom úseku drevenou latou nadvihuje elektrický drôt. Buduje sa tu lepšia cesta, staré domy sa obnovujú na penzióny. Čakajú nás kone, na ktorých sa snažíme docválať čo najbližšie k ľadovcu nachádzajúcom sa na úpätí vrchu Šchara. Celkové trvanie jazdy na koňoch tam aj späť sú približne tri hodiny. Môjmu koňovi sa zo začiatku veľmi kráčať nechce (ani sa mu nečudujem, rozmýšľam nad nárastom svojej váhy pri tomto gruzínskom stravovaní do prasknutia). Našťastie nás sprevádzajú miestni jazdci. Jeden z nich ma učí chlapsky vyslovovať slovo „haču“, ktorým mám dať pokyn koňovi k rýchlejšej jazde. Sedím na krásnom koženom sedle, avšak dosť tvrdom. Po jazde mám zadok samú modrinu. Môj kôň má strach z každého auta prechádzajúceho okolo, vtedy reaguje cvalom, teším sa, že sa týmto spôsobom dostávam bližšie k parťákom. Na môj pokyn „haču“ reagujú kone okolo mňa, len ten môj nie. Sedlá ostatných spolujazdcov sa zdajú byť mäkšie, vytvorené zo starých vankúšov. Napriek tomu niektorí z nich pokračujú cestou späť peši. Klaudia s Gabikou cestou späť stopujú autá voziace turistov od ľadovca. Zastavuje im auto s plnou posádkou - dvaja domáci, ktorí viezli troch thajských turistov, sa ich pýtajú, či chcú adrenalín. Ponúkajú dievčatám sedenie v kufri na nejakej doske. Priznám sa, že som ich v tom kúdole prachu, ktorý po sebe zanechali, keď prešli okolo nás, ani nevidela. Teším sa, že sme všetci prišli šťastne do cieľa. Som rada, že to zvládol bez ujmy na zdraví aj môj kôň. Pohľad na kaukazské päť tisícovky z konského sedla bol pre mňa nezabudnuteľným zážitkom. 

Na večeru prichádzame do reštaurácie Cafe Svaneti. Je to starý domček postavený z bridlice. Jedálny lístok je napísaný na preglejke. Babička priamo pred nami pripravuje khachapuri na peci. Viacerí sa kvôli nej sťahujeme z terasy do srdca domu. Obdivujem stenu oblepenú odkazmi, vlajkami a bankovkami s podpismi hostí z rôznych kútov sveta. Karhá nášho Dušana, ktorý tu bol minulý rok a sľúbil priniesť niečo slovenské. Večer sa dozvedám, že Dušan pri rozlúčke vyzliekol slovenské tričko, aj keď s gruzínskou vlajkou, babičku však tým veľmi potešil. Priniesla chalanom rebrík a  Martin tričko pribil na dôstojné miesto na stenu.

Po ďalších kráľovských raňajkách nás už čaká horský vodca Maté. Teší sa, aké výhľady nám ukáže z vrcholu Gvibari (2943 m). Tam samozrejme musíme ísť peši. Zo začiatku prechádzame dvomi usadlosťami patriacimi pod Ušguli. Po pol hodine nás čaká prudké stúpanie do kopca. Maté nahodil také tempo a po takých skratkách, že stratil nadohľad polovicu skupiny. Moje srdce dostáva riadne zabrať. Na jednej strane mám chuť kráčať s Matém, chápem, že chce, aby sme stihli bezoblačný výhľad na kaukazské päťtisícovky. Na druhej strane je pre mňa múdrejšie ísť pomalšie, stabilizovať tep, mať čas na vychutnávanie a obdivovanie krásy navôkol. Počas túry nahor totiž kráčame cez zelené svahy, lúky plné kvetov, ktoré nám miestami siahajú až po pás. V diaľke vidíme najvyšší vrch Kaukazu (podľa niektorých zdrojov aj Európy) Elbrus (5642m), ale i gruzínsky vrch Ushba ľahko rozpoznateľný svojimi dvoma vrcholmi. Celou cestou nás sprevádza biely psík. V cieli zisťujem, že sa nenachádzame na vrchu Gvibari, ale na vyššom kopci, ktorý na mape ani nemá meno, len kód s výškou 3014 m. Gvibari je hneď vedľa. Prekonali sme prevýšenie takmer 1000 metrov. Oddnes sa viacerí zo skupiny môžu tešiť, že zdolali svoju prvú tritisícovku. Mne sa zase dnes prvýkrát na turistike stalo, že som neprišla do pôvodne určeného cieľa. Nadol sa ide rýchlejšie, pri konci túry stretáme dve dvojice turistov. Oslovujem jednu z nich, sú z Litvy. Maté nás aj nadol vedie rôznymi skratkami, tentoraz je to preto, že cíti dážď. V jednej usadlosti prechádzame dokonca cez pozemok domácich, z domu vybieha žena a kričí na nás, že máme za prechod cez jej záhradu zaplatiť. Inej cesty nebolo, ponáhľame sa pred blížiacim sa dažďom i štekajúcimi psami a ja rozmýšľam, či to s tými peniazmi naozaj myslí vážne. Myslela. Pred vstupom na jej pozemok nám totiž Maté otváral drevenú bráničku s nápisom "súkromný pozemok". Pri príchode do našej ubytovne si za tento adrenalín doprajem fľaškové gruzínske pivo. Je však pre mňa príliš horké, delím sa oň s ďalšími dvomi parťákmi. Ešte pred samotným odchodom z tejto čarovnej dedinky, prehováram Majku a Klaudiu na návštevu stredovekého pravoslávneho kostola Lamaria (kostol nanebovzatia Panny Márie). Kostol je obohnaný nízkym kamenným múrom, na jednej strane sa týči svanská veža. Pri vstupe dostávame tradičné sukne a šatky. Kým zvonku nepôsobí honosne, bohatstvo ukrýva vo svojom vnútri. Zapaľujeme sviečky za zdravie našich blízkych. Sú vyrobené ručne z včelieho vosku. Pri poslednom pohľade na Ušguli ma premkne smútok z obavy, či sa tu už onedlho nestratí autentickosť tohto rozprávkového miesta. A Ušguli tak príde o svoju dušu... ako o ňu prišla Mestia.

Po príchode do Mestie si dávame večeru v reštaurácii Cafe Lanchvali, ktorú nám odporučil Maté. Mám chuť na polievku. Pri pohľade do jedálneho lístka vidím medzi polievkami adžapsandali (dusené husté zeleninové jedlo, ktoré som pomáhala jesť Martinovi). Keďže som ho tu našla ako polievku, veľmi ma to potešilo. Pre istotu som sa však čašníčky spýtala, či tam náhodou nedávajú koriander. Tvrdila, že nie. Pri servírovaní som však musela polievku s touto veselo plávajúcou voňavou zelinkou odmietnuť. Nakoniec konzumujem ojakhuri, jedlo pripravené na tradičnej panvičke (ketsi), na ktorej sa aj podáva. Tvorí ho bravčové mäso, zemiaky, cibuľa, cesnak. Pri dojedaní vidím posledné zvyšky jedla topiť sa v masti, čo teda vôbec nepôsobí zdravo. Večer zisťujem, že „ojakhuri“ znamená v gruzínskom jazyku rodina.

Počas prípravy jedla nás Maté previedol Múzeom Margianiho domu. Mohli sme sa tak nachvíľu ponoriť do kultúry a životného štýlu Svanov (ktorí praktizovali krvnú pomstu), jedinečnej etnickej skupiny známej svojimi vysokými sídlami a odolným duchom. Svanským jazykom už rozpráva len staršia generácia, jazyk teda pravdepodobne čoskoro zanikne. V písomnej podobe neexistuje. Tento opevnený komplex, pôvodne pozostával z ôsmich veží, zachovali sa štyri. Impozantná výška každej veže, siahajúca vysoko do neba, je hlbokým dôkazom bohatstva a vplyvu mocnej rodiny Margiani. Veže slúžili viacerým účelom, okrem toho obranného aj na skladovanie obilia a iných potravín potrebných na prečkanie krutých zím. Zvonka usudzujem, že sú v perfektnom zachovanom stave. Dom má rozsiahly suterén a pivnicu. Sú tu pozostatky hlinených nádob, v ktorých sa kedysi nachádzal med, víno a vodka. A všetko nevyhnutné na obživu v zimných mesiacoch. Pri vstupe do hlavnej budovy nás privítal zachovaný obytný priestor. V strede sa nachádzalo veľké kreslo (trón) vyhradené pre hlavu rodiny alebo pre vážených hostí. Bolo symbolom úcty a autority. Pred trónom bolo ohnisko a okolo neho lavičky na sedenie. Nachádzala sa tu aj kamenná pec, na ktorej sa tiež varilo a pieklo. Mňa zaujala po obvode miestnosti mohutná drevená ohrada. Maté tvrdí, že tu spolu s domácimi spávali aj hospodárske zvieratá (nad zvieratami, ktoré sálali teplo, boli drevené prične pre ľudí). Všimli sme si vchod do malej tmavej miestnosti bez okien, ktorú využívali nielen pre neposlušné deti, ale aj pre klamárov a podvodníkov 😊. 

Po ďalších kráľovských raňajkách nás čaká turistika k jazerám Koruldi. Jazerá sa nachádzajú 10 kilometrov od Mestie v nadmorskej výške 2740 metrov (Mestia leží v nadmorskej výške 1500 m). Počasie nevyzerá ideálne, celú noc pršalo, je chladno, hmlisto, veterno. Pri pohľade von sa mám chuť dnes schovať pred celým svetom, zabaliť do deky a popíjať voňavý gruzínsky čaj. Alebo sa posadiť do húpacieho kresla na terasu s melónom a lyžicou v ruke. Podobné myšlienky majú aj niektoré členky skupiny, ktoré sa tešia do wellnesu. Mňa však poteší informácia, že sa počasie čoskoro zmení k lepšiemu a že si cestu nahor trošku skrátime. Autami 4x4. To som však netušila, aká jazda nás čaká. Máme veľmi mladého šoféra, počúva otrasnú hudbu. Horšia je ale samotná cesta. Tam, kam sa šofér nedostane predkom auta, dostane sa cúvaním. Snažím sa stabilizovať telo držaním držiaka nad dverami oboma rukami. Ku Krížu nad Mestiou (2205 m n.m) sa dostávame s vytrasenými žalúdkami, po „ceste“ zrejme určenej len pre dobytok a peších turistov, ktorých tu ale zatiaľ nestretáme. Z hmlistého počasia sa už po pár desiatkach výškových metrov ocitáme v úplne inom svete. Sledujeme ako sa vďaka teplotnej inverzii prevaľuje hustá biela hmla v dolinách a ponúka nám tak nádherné prírodné divadlo. Stúpa teplota, aj nálada, postupne zhadzujeme oblečenie a prichádzame k jazerám. Bola vyhlásená stávka, že ak sa tu viac ako traja ľudia okúpu, čaká nás prekvapenie. Aj keď som tímový hráč, toto som vzdala už na začiatku. Moji parťáci ma však milo prekvapujú a postupne vchádzajú do vody. Nenechá sa zahanbiť ani náš horský vodca. Nakoniec sa v jazere vykúpali šiesti – tri ženy a traja muži. Zatiaľ čo ja obdivujem ich výkony, Dušan rozmýšľa nad prekvapením 😊. Mňa prekvapil aj Tomáš, ktorý nám po pár minútach máva z vrchu nad jazerami. Naskytol sa mu nádherný výhľad na všetky jazerá. Viem si predstaviť, že keby zostal s nami, je vo vode tiež. Dolu sa nám už ide veselšie, zastavujeme sa v malej drevenej chatke na malé občerstvenie. Nasleduje krkolomná cesta nadol, kedy sa mi miestami zosúva zem pod nohami, cítim nápor na kolená, ale aj centimetrovú blízkosť voľne sa pasúceho dobytka. Maté, náš horský sprievodca, nás po túre už čaká pri bráne svojho domu a pozýva k sebe. Kým nás usádza, dozvedáme sa, že má šesť sestier. Rozostavaný dom na jeho pozemku bude už budúci rok slúžiť ako penzión pre 20 ľudí. Zo svojho miniobchodíku nám prináša nápoje podľa želania - mne džús, ostatným pivo. Následne vchádza do domu a privádza v župane rozospatú svoju tetu. Po zapojení provizórnej aparatúry na balkóne nám spieva do mikrofónu dve krásne gruzínske piesne. Jedna z nich je o ich vlasti Sakartvelo (Gruzínsko). Jeho teta spieva tak krásne a oduševnene, že sa nielen Matému tisnú slzy do očí. Maté pri rozlúčke odmieta peniaze za nápoje, je hrdý, že nás mohol pozvať. Vybaľujem z batohu slovenskú müsli tyčinku, parťáci pridávajú horalku, české cukríky... Maté je dojatý. Lúčime sa. Cestou do hotela ma opäť zaujmú malé pekárničky, kde ma neprestáva fascinovať príprava tradičného gruzínskeho chleba v tvare loďky – puri. Pripravuje sa v hlinenej peci. Surové cesto nalepia na steny pece, tá sa zavrie. Onedlho už chlebík vyberajú dvomi dlhými kovovými ihlicami. Pri jeho jedení som sa vrátila do detských čias, kedy chlieb ešte chutil ako chlieb. Tesne pred hotelom na mňa kričia dievčatá z vedľajšej reštaurácie, kde ževraj majú môj obľúbený boršč. Nie som hladná, práve som sa natlačila chlebom, ale... neodolám.  Pre istotu sa pýtam v kuchyni, či tam náhodou nedávajú koriander. Že ma ich pozitívna (pre mňa negatívna) odpoveď vôbec neprekvapuje 😊.

Večer Maté celú našu skupinu pozval na grilovačku (to je to prekvapenie zo stávky, ktorú dohodol s našim sprievodcom Dušanom). Privíta nás lokálnym alkoholickým nápojom, pálenkou čača. Vyrába sa z hroznových šupiek. Je to teda taká vínovica. Ako liehovina mi pripadala trochu zakalená. Maté tvrdí, že má 80 stupňov. Tak gaumardžos – na zdravie! Maté nás hostí okrem iného aj mojim najobľúbenejším gruzínskym jedlom šašlíkom (Mcvadi alebo shashlik), pripraveným na dva spôsoby. Sú to kúsky prerasteného marinovaného mäsa pripravovaného na ražni. K nemu sme dostali paradajkovú gruzínsku omáčku, chlieb a zeleninový šalát (bez koriandra 😊). Šašlíky sú pripravované z rôznych druhov mäsa. Ten u Matého je hovädzí a bravčový. Ako dezert sa podáva šťavnatý melón. Jeho žena sedí so 4. ročnou dcérou celý čas s nami pri stole. Pochádza zo Slovinska, vyštudovala žurnalistiku. S Matém sa zoznámila pred šiestimi rokmi, keď tu prišla lyžovať. Maté viedol po horách skupinu skialpinistov, medzi ktorými bola aj ona. Dcérka Sára je našou prítomnosťou nadšená. Rozpráva tromi jazykmi – gruzínsky, slovinsky, anglicky. Vyberá si mňa a Lucku ako objekt na líčenie tváre. Pomôckou na líčenie je list z nejakej byliny, „mejkap“ nanáša farebným chumáčikom. Je nadšená, keď jej symbolicky za službu nechávam jeden lari. Uteká sa pochváliť svojim zárobkom mame a následne otcovi. Prekvapilo ma, ako oslovuje v gruzínskom jazyku rodičov - otca „mama“ a mamu „deda“. Po líčení prichádza s malou metlou pozametať si „pracovisko“. Nevidím tu žiadne hračky... Neskôr sa jej už nezbavím, chce stále tancovať a užívať si domáci koncert tak ako my. Keď ju už za tmy mama volá spať, zosmutnie, ale neprotestuje, nevyjednáva, jednoducho odchádza. Medzitým sa Maté dozvie, že náš Martin dnes oslavuje narodeniny. Najskôr sa hnevá, že sme mu o tom nepovedali, po necelej hodine už však prichádza jeho rodina spievajúc happy birthday s prekvapením – malou domácou tortou s prskavkou navrchu. Torta chutí ako naša bublanina s ovocím. Martin je dojatý. Gruzínci mu pustili Mandarínku Darinku. Tancujeme. Pristavujú sa ľudia z ulice, medzi inými mladý pár z Belgicka, či skupina učiteliek z Materskej školy z Batumi. Nenechajú sa zahanbiť a predvádzajú nám gruzínske tance. Maté sa pripája a to ešte pred hodinou tvrdil, že nevie tancovať. Jedna pani učiteľka si vyberá za obeť mňa a snaží sa ma naučiť nejaké kroky. Toto všetko sleduje Matého babička, sediac na stoličke. Odmieta moju ponuku na tancovanie, jej dcéra mi vysvetľuje, že má problémy s chrbticou. Babička nás však prekvapuje, dáva si zahrať pieseň Halleluja od Cohena, prichádzam k nej, odrazu sa postaví a chvíľu zotrváme v tancujúcom objatí. Jej dcéra neverí a fotí si nás. Nastal čas odísť. Gruzínci milujú svoju krajinu, svoje tradície, kultúru, rodinu. Myslím si, že z tejto ich vlastnosti sa odvíjala aj ich úžasná pohostinnosť. Maté nechcel od nás za pohostenie nič. Stačila mu naša pozornosť a čas, ktorý sme strávili s ním a s jeho rodinou. Pre nás neuveriteľné čosi. Na rozlúčku sa s celou rodinou vystískame. Starších členov rodiny zdravím ruským „dasvidania“. Matému ako jedinému chlapovi v dome podávam ruku, lúčim sa s ním dvomi gruzínskymi slovami, ktoré som sa tu ako prvé naučila „madloba“ (ďakujem) a „gamardžoba“ (ahoj). Po anglicky mu ešte zaželám veľa zdravia. Maté ma pobozká na obe líca – gruzínsky zvyk, pozerám, že sa tak lúči aj s chalanmi. 

Neskôr na stránke www.gruzinsko.online zisťujem, že v doslovnom preklade slovo gamardžoba znamená „víťazstvo“ alebo frázu „buď víťaz“. Takže sme sa zdravili a zároveň si priali víťazstvo 😊. Bárs by aj na Slovensku žilo viac takýchto úžasných ľudí – víťazov ako Maté a jeho rodina.

Po kráľovských raňajkách (varené vajíčka, párky, praženica, zeleninový šalát, melón, domáce maslo, smotana, džem, kačapuri, chlieb, káva, čaj, domáca limonáda z granátových jabĺk), kedy zase polovica jedla zostáva na stole, opúšťame horskú krajinu a vydávame sa na juh k Čiernemu moru. Po ceste navštevujeme živý skanzen Ethno Village Sisa Tura. Nachádza sa 11 km od mesta Zugdidi a len 3 km od  hraníc s Abcházkom. S hostiteľmi, manželmi Henry a Mariam, sa stretávame už pri vstupnej bráne. Vítajú nás pálenkou chacha a vynikajúcim domácim syrom. Po prípitku a starým rituálom, ktorý je zrejme povolením pre vstup do skanzenu, sa míňame so svadobčanmi, ktorí sem prišli kvôli fotografiám. Nachádzame sa pri autentických obydliach, z troch rôznych období. Škoda, že sem boli len premiestnené. Jeden je postavený z guľatiny, bez použitia jediného klinca. V interiéri máme možnosť vidieť nielen dobový nábytok, ale lákavé sú aj historické artefakty – kuchynské náčinie, tradičné odevy, zažltnuté noviny z roku 1933, starý gramofón, vianočný stromček, drevené chodítko pre malé deti... Objavujeme aj drevený vodný mlyn, ktorý sa používal na mletie kukurice. Mariam svoj výklad zakončuje v domácej reštaurácii, kde ochutnáme miestne špeciality – niektoré pripravuje priamo pred nami. Obed v tomto prírodnom prostredí je opäť vynikajúci, už som aj prestala rátať koľkochodový.

Našou dnešnou cieľovou destináciou je mesto Batumi, najväčšie gruzínske prímorské letovisko. Kedysi bývalo chudobným prístavom, od roku 2003 (Revolúcia ruží) sa začalo meniť. V 30. ročníku World Travel Awards získalo mesto Batumi titul vychádzajúcej hviezdy cestovného ruchu. Má prezývky „Dubaj Európy“, „Las Vegas východu“, či „perla Čierneho mora“. Nech je to už akokoľvek, príchod do Batumi je pre nás kultúrnym šokom. Počas cesty do nášho hotela (Aisi hotel) vidíme stavebný kontrast - extravagantné mrakodrapy stojace tesne vedľa zanedbaných socialistických panelákov. Sem tam sa mihne nejaká historická budova, pripomínajúca ruský palác. Počas západu slnka sa prechádzame po niekoľko kilometrov dlhej pobrežnej promenáde lemovanej palmami. Na jednej strane nás láka šum mora, čistá voda v ňom a pláže plné malých okrúhlych bielo-šedo-čiernych kameňov. Na druhej strane našim pohľadom neunikajú vysvietené blikajúce výškové budovy, z ktorých väčšina sú luxusné hotely s kasínami. Tým množstvom kasín som prekvapená. Dozvedám sa, že Batumi ponúka hazard najmä okolitým krajinám, kde je zakázaný. Napríklad Turecko je odtiaľto vzdialené len necelých 20 km.

Priam umeleckým dielom je pre mňa Alphabet Tower (Abecedná veža). Meria 130 metrov. Architektonický návrh bol inšpirovaný dvojitou špirálou DNA, ktorú dopĺňa 33 štvormetrových písmen gruzínskej abecedy. Veža symbolizuje jedinečnosť abecedy zapísanej v Zozname UNESCO. V strede budovy sa nachádza výťah, ktorý vedie do gule vo vrchole veže, kde je umiestnená otáčajúca sa reštaurácia. V blízkosti veže sa nachádza Batumi Tower (Batumská veža), ktorá je vysoká aj so stožiarom 200 metrov. Pôvodne tu mala sídliť technická univerzita, je tu však kasíno a hotel. Jej súčasťou je malé funkčné ruské koleso s ôsmimi klimatizovanými kabínkami nachádzajúce sa v priečelí budovy vo výške 100 metrov. Batumi však nie je len o moderných budovách. V blízkosti Abecednej veže stojí maják z 2. polovice 19. storočia, odkiaľ meteorológovia dodnes monitorujú počasie. Keď už som spomenula univerzitu, zaujala ma aj historická budova Batumskej univerzity (aj fontána pred ňou), postavená v roku 1893. Pôvodne slúžila ako chlapčenské gymnázium. Od roku 1923 ako vysoká škola pedagogická. Neskôr v roku 1990 pribudli právnická, ekonomická a lekárska fakulta. Dnes už je tých fakúlt sedem (https://bsu.edu.ge/). Kroky všetkých turistov však smerujú k miestu, ktoré symbolizuje Batumi ako mesto tolerancie a lásky. Je to pohyblivé súsošie Ali a Nino, ktoré je pomenované podľa hlavných postáv románu s rovnakým názvom. Príbeh opisujúci lásku moslimského chlapca Aliho z Azerbajdžanu a kresťanského dievčaťa Nino z Gruzínska počas obdobia prvej svetovej vojny. Títo dvaja sa do seba zaľúbili, avšak nikdy nemohli byť spolu. Ich osemmetrové sochy stojace oproti sebe sa vždy večer začnú k sebe približovať, na jeden krátky okamih sa pobozkajú a splynú v jednu bytosť. No ich cesty vedú ďalej, prejdú cez seba, začnú sa od seba vzďaľovať každá svojim smerom. Celý to trvá asi desať minúť. Viacerí tu stojaci, si však tento ich skrátený príbeh vychutnávajú opakovane. Po dojedení fantastickej točenej zmrzliny sa vezieme v ruskom kolese,  z ktorého sa nám naskytol krásny výhľad na rozsvietené mesto. V tom mori svetiel registrujem miesto, parčík bez svetiel. V jeho strede sa nachádza slávna Chacha Tower. Bola postavená v roku 2012 a istú dobu, jeden deň v týždni 15 minút netiekla cez fontánky na prízemí voda, ale chacha - tradičná gruzínska pálenka. Neviem, prečo tak dnes už nefunguje, na internete sa píše, že je nefunkčná. Našla som však aj informáciu, že na chachu sem chodievali domáci s bandaskami 😊.

Po luxusnom spánku nás čakajú luxusné raňajky v hotelovej reštaurácii na 14 poschodí s luxusným panoramatickým výhľadom. K najväčším lákadlám Batumi patrí botanická záhrada, ktorá sa rozkladá na svahoch kopca, ktorý vystupuje priamo z mora a poskytuje tak nádherné výhľady na pobrežie. Súčasťou je pláž Botanical Garden Beach, kde je zákaz kúpania sa. Jej pôvab spočíva v takmer nedotknutom pobreží a krištáľovo čistej vode. Je nádherná, panenská, plná mušlí, neodolám prejsť sa aspoň na chvíľu vlnami. Z časti ju pretína železnica. Botanická záhrada je naozaj obrovská, vydali sme sa po hlavnej (najkratšej trase). Po ceste mňa osobne zaujali najmä vysoké bambusy, z tých menších rastlín - mimóza, ktorá reaguje na dotyk zvinutím listov. Prehliadku botanickej záhrady zakončujeme na pláži Zelený mys (Mtsvane Kontskhi Beach). Svojou polohou uprostred prírody a izolovanosťou od ruchu mesta ma očarila už na prvý pohľad. Vstup do vody je tu však umožnený len po kolená. Veľmi som sa tešila, že Čierne more bude štvrté v poradí, v ktorom si zaplávam. Nedarí sa mi dostať hlbšie do vody. Obrovské a najmä silné vlny ma zrážajú na kolená, niekedy mi telo preletí a dopadne nekontrolovateľne na kamene, či vrazí do parťákov. Pár krát našu skupinu príde upozorniť nervózny plavčík. Po tejto prehre s vlnami si všímam ľudí na pláži, ktorí si vychutnávajú vôňu a šum mora z bezpečnej vzdialenosti. A určite sa pri pohľade na mňa dobre zabávajú. Z pláže odchádzam s modrinami na nohách a lakťoch. Ale stálo to zato 😊. Pri čakaní na našu maršrutku si vychutnávam domácu točenú zmrzlinu. Na rybom trhu obdivujem množstvo rôznych plodov mora a druhov rýb. Som zhrozená, že väčšina z nich ešte žije. Obzvlášť jesetery hýbu žiabrami ako o život. Akosi ma prešla chuť, si tu nejakú rybu kúpiť a dať si ju pripraviť v neďalekej reštaurácii. Na internete som čítala, že to takto vychádza lacnejšie. V reštaurácii Black Sea Fish Restaurant si teda objednávam inkognito rybu, moju obľúbenú - morského vlka. Ako prílohu si k nej dávam gruzínsky zeleninový šalát. Viacerí si chcú priniesť domov suveníry približujúce chuť Gruzínska, prichádzame preto na The Batumi Bazaar. Nachádzame tu kvalitnú zeleninu, ovocie, prírodné mliečne výrobky, sladkosti, mäso, alkohol, bylinky, čaje, rôzne koreniny ... a veľa predávajúcich najmä starších žien a mužov, ktorí vás už pri vchode ťahajú za ruky a pozývajú na ochutnávky. Keďže som do Gruzínska pricestovala na 8 dní len so základnou batožinou (22 litrovým, 5 kg vážiacim ruksakom), nemala som v pláne kupovať suveníry, len tu niečo ochutnať a kúpiť si na cestu. Ani neviem ako, už mám v taške 600g gruzínsko-tureckého medu, kde základ tvoria lieskové oriešky a zrniečka granátového jablka; balíček rôznych druhov korenia (okrem iného aj svanskú soľ) a sladké víno z granátového jablka. Kúpila som si tu aj jablká môjho detstva, ktoré už u nás nerastú. Spolu s medom z horských kvetov, ktorý mám z regiónu Svaneti odchádzam s dosť slušnou výbavou. Vďaka Martinovi sa mi podarí všetko dopraviť na Slovensko. Čaká nás posledná rozlúčková večera v kaviarni Cafe Adjara Old House Resto Bar. S Líviou prichádzame na miesto za necelých 10 lari taxíkom Boltom. Taxikár má v aute kríž a sväté obrázky. Pri každom kostole počas cesty sa pomodlí a prežehná. Čas strávením čakaním v zápche sa snaží dohnať zvýšenou rýchlosťou a hlasným trúbením. Možno preto, aby vodiči okolo videli, že mu zavadzajú v ceste. Po výbornej a sýtej polievke si šiesti berieme taxík, prichádza pre nás malá limuzína, sedíme traja a traja oproti sebe. A tu luxus končí, žiadne iné prekvapenia vo forme drinkov nás tu nečakajú. Dostávame sa na opačnú stranu promenády. Až tu má človek pocit nového veľkomesta. Blikajúce rozsvietené všetkými farbami hýriace mrakodrapy, Justičný dom, Čiernomorská brána akosi zatieňujú tancujúcu fontánu vychádzajúcu stredom umelého jazera. Mojim cieľom však bolo vidieť najmä nový futbalový štadión Adjarabet Arena. Exteriér štadióna pozostáva zo série 76 prekrývajúcich sa rozsvietených panelov meniacich farby, symbolizujúcim pohyb a rytmus. Architektonický návrh bol podľa http://stadiumdb.com inšpirovaný vírivým efektom tradičných gruzínskych tancov, najmä vojenského tanca khorumi, ktorý je zapísaný aj v Zozname UNESCO. Cestou k hotelu prechádzame socialistickou obytnou štvrťou s ošarpanými panelákmi, malými obchodíkmi, nemocnicou a základnou školou. Nemáme veľa času na zbalenie, o necelé dve hodiny odchádzame maršrutkou na letisko.

Dlho som rozmýšľala, ako svoje zážitky z Gruzínska popísať. Nenapadla mi lepšia forma ako reportáž deň po dni. Takto si uložím spomienky a možno nimi inšpirujem k vycestovaniu niekoho iného. Za osem dní sme podľa CK Spoznaj s nami svet spravili lietadlom 4252 km, maršrutkou (minibusom) 712 km, autom s pohonom 4x4 91km, peši 64 km, na koni 12,4 km a na člne 0,7 km. 

Ak sa spätne vrátim k legende o vzniku Gruzínska, Gruzínsko je naozaj nádherná krajina a Gruzínci sú veľmi pohostinní ľudia. Aj keď sme si často nerozumeli, ten pocit ľudskosti a prepojenia bol silnejší ako slová. Hojdaridajdahojdaridajdahojdaridajdahojdá...